Síce som sa k tomu dostal až po pár mesiacoch a ešte pár trvalo dokončenie, teraz je to, verím, celé. Neviem, či ho niekto z vás aj dočíta, lebo to plánuje byť obšírne, no budem sa snažiť spomenúť si na čo najviac zážitkov. Chcem to mať čierne na bielom, aj keď 1500 fotiek to dosť obšírne zachytilo.
8.8.2010: Začínali sme na Bratislavskom letisku, traja chalani. Braňo, Tibor a ja-Lukáš, kde nás okamžite potešil chlapík pri detektore kovov. Povedal nám, že konzervy do lietadla nemôžeme nosiť a všetky musíme vyhodiť alebo dať nejakému známemu, čo by pre ne musel prísť. Chlapík bol pomerne hnusný, mne hneď z ruksaku vybral konzervy naraz, lebo mamička si dala záležať a všetko mi do tašky nabalila logicky a tak mu stačilo naraz vybrať jednu igelitku. Keďže sa ľudia tlačili a letisko si nemohlo dovoliť meškanie, podarilo sa Braňovi a hlavne Tiborovi zachrániť nejaké konzervy, z ktorých sme potom prvé dni žili. Do Girony (Žirony) sme prileteli niečo málo po polnoci. Ja som začínal mať negatívne myšlienkové pochody, keďže ma celú cestu bolel zub a nepovedal som ani slovo. Tam bola odfotená prvá fotka, kde som sa, ak si dobre pamätám, premáhal usmievať, aby som to chalanom moc nekazil. Takmer ihneď sme vyšli do teplých španielskych ulíc a hľadali, či by sme si len tak niekde nepostavili stan či neprespali v moteli prvú noc. Nenašli sme nič zaujímave, všetko zavreté. Náhodou sme stretli Rusov na kruhovom objazde. Tibor aj Braňo využili ruštinu zo školy a popýtali sa čo sa dalo, porozprávali a smiali, ja som sa len prihlúplo usmieval, keďže ruštinu neovládam. Dozvedeli sa, že Rusi idú prespať na letisku, tak sme sa k ním pridali.(btw, v lietadle sedeli pred nami) Neskôr ešte prišiel Slovák, pútnik a tak nás tam bolo aj dosť, to bola ešte pomerne príjemná časť dňa. Asi o 3tej sme už mali umyté zuby a proste boli pripravený na spánok. Problémy boli dva: Muchy v Španielsku si oveľa viac dotieravejšie, keď ju odoženiete, o pol sekundy sedí na inej časti vášho tela. Druhý problém bol, že o 5 sa otvárali Check-iny, takže nás vyhnali sekuriťáci.
9.8.2010: Druhý deň sme sa vybrali do L’Estartit, čo bolo pobrežné mesto, kde bývala Tiborova známa, teda skôr dcéra maminej známej. Cestovali sme autobusom, to už presne neviem koľko to vyšlo, asi nejakých 7 eur, lístky som nechal doma. 🙂 Trvalo to hodinku a a je to 32 kilometrov od Girony. To bol náš prvý zážitok s intenzívnymi španielskymi klimatizáciami. Viac to chladilo ako v mrazničke! Vystúpili sme hneď pri pláži, a keďže sme boli v meste skôr ako sa plánovalo stretko, šli sme hneď na pláž. Nebola to ta najkrajšia pláž, vlastne ak sa zamyslím, tak asi najneatraktívnejšia, no bola prvá a Tibor s Braňom neodolali a hneď sa okúpali.
Najesť sme sa išli do supermarketu, kde sme boli nadšený cenami a hlavne veľkými bagetami, ktoré sme kúpili za euro jednu, čo nám prišla ako fajn cena a keď sme vedeli, že od hladu nezomrieme, dali sme si pivo a radovali sa. Stretli sme sa s krásnou Monikou, ktorá bola veľmi milá a fakt sa nám snažila pomôcť. Po našich návštevách v pár campoch bolo jasné, že za 50+ eur na noc spať nebudeme. Išli sme teda na pláž, našli prvú Chilingitu (bar na pláži) a usadili sa tam. Čakali sme, kým sa to tam trochu vyprázdni a môžeme spať. Báli sme sa, že tam behajú kadejaký blázni a tak sme sa dohodli, že jeden bude hore strážiť. Tak som sa toho ujal, samozrejme po prebdenej noci som zaspal a zvyšok poznávacieho zájazdu som bol cieľom posmeškov pri téme stráženia. Večer začalo pršať, prišiel sa ku nám skryť aj rybár, mladý Katalánec, ktorý nám počas tej dvojhodinovej búrky kadečo poradil a pokecal.
Po pol noci sme si teda povedali, že ideme spať. Celkom to vyzeralo sľubne, až na to, že sa pustil druhý lejak. Nad nami boli len troj-uholníkove plachty, ktoré pretekali a nič nekryli. Tak hop, zakryť sa plachtou zo stanu a spať ďalej. Vlastne tu sa ešte stal zážitok, na ktorý rád spomínam a rozprávam:
Braňo vydával zvuky typu “aa”, “uu”, “oj” v pravidelných intervaloch.
Ja: Čo sa deje?
Braňo: Čo by sa malo diať?
Ja: Čo to vydávaš za zvuky?
Braňo: Ale, kvapká mi voda na čelo.
Na otázku, prečo sa nezakryje tou plachtou, mi bolo povedané, že sa nechce zadusiť. A zmeniť polohu nemohol, boli sme natlačený ako sardinky.
Tak zobudil som sa až o pár hodín, teda asi som pár hodín spať nevydržal. Bol som kompletne podtečený vodou, prakticky som spal v kaluži. Spacák mokrý. Jediné tenučké nohavice a mikinu som žmýkal. No čo, dal som si na seba jedine suché oblečenie čo som mal, a teda kratasy a tričko, plus tenučká vetrovka. Takto ma mokrého triaslo celé tri hodiny, počas ktorých som v duchu nadával: “Kde to slnko ku**a je!” Chalanov našťastie neobmylo v takom rozsahu, tak sa nejako dotiahli spánok do úspešného konca. Aspoň tie tri hodiny som bol hore a strážil. 😀 Mali sme v noci aj návštevu majiteľa baru, ktorý nás zobudil palicou (štuchol do nás palicou, ktorou sa podopieral, nie že by nás bil 🙂 ). Ešte keď si tak pozerám fotky, ráno Braňo vstal a dovolil mi spať v jeho spacáku, na to si už ani nepamätám. A tak0to veci by som si mal!
10.8.2010: Bolo najhoršie ráno, aké som kedy zažil. Ako som už písal, zmokol som a triaslo ma 3 hodiny, čo nie je sranda, keď najbližších 20 dni budete jesť zo supermarketu, platiť aj za pitnú vodu a hlavne kde zložiť hlavu. Mal som bolesti zubov a bál sa, že nás niekto zabije.
Pár dni pred odletom sme stretli spolužiačku, čo sa práve vrátila z Barcelony a keď nám rozprávala, aký blázni tam sú, ako vytiahli nože na našich spolužiakov, čo tam boli pred rokom na 3 dni. Ako nám dôrazne dávala najavo, že miesto na spanie hľadať len s lampášom nech nikto nevie, kde spíme a podobne. Keď sa to spolu zrátalo, dostal som strach ako nikdy a chcel som okamžite odísť. Tieto stavy potom pomaly ustupovali, ale boli dosť silné. A to som si vždy myslel, aký mám pevný charakter a vôľu. Klam!
Do 12 sme sušili veci, hlavne stan a spacáky. Spať na tom istom mieste sme už nechceli, tak sme sa vybrali ďalej popri pláži. Katalánsky rybár nám dal pár rád, že rieku máme prejsť cez more, kde bude nános piesku a nespadneme do mora s ruksakmi. Bola to sranda a pekný zážitok, crossovať rieku 🙂 Ďalšia chyba, ktorej sme sa dopustili, bolo nedosušiť veci a stan, keďže to potom smrdelo a bolo nepoužiteľné.
Plán bol zase spať na pláži, no nejak sa nám nepáčila obloha a druhú noc zmoknutý sme už nechceli zažiť (aspoň ja určite nie). Išli sme teda do prvého campu, či náhodou nebude dobrá cena. Tibor a Braňo ho zaplatili pre dvoch a ja som neskôr prišiel ako čierny pasažier. Nekradnem, neklamem a veci na čierno vždy nerád robím, v tomto bode som bol už taký zúfali, že mi to bolo jedno. Normálne som prešiel cez vrátnicu, pozrel sa vrátnikovi do očí až kým neodvrátil zrak a hurá do campu. Camp nás stál 27 eur, za dvoch ľudí a stan.
Braňo ako jediný z nás troch ešte po tých prvých dňoch vedel, prečo do Španielska šiel. Tým chcem povedať, hneď otvoril slivku a šiel sa socializovať. Ako som sa na druhý deň dozvedel, bol pri našom stane so Holanďankami. Škoda, že nerobil v tom stave fotky, že vraj boli k svetu. Od toho bodu, keďže Španielky nikde neboli, viedli Holandanky. Ževraj sa aj zdravili a my s Tiborom aj odzdravili, ale to si nepamätám. Možno tak zo spánku som niečo povedal, ako zvyčajne.
11.8.2010: Ráno sme sa v podstate spokojný zobudili, konečne spánok, kde máme aspoň plachtu nad hlavami. Všetko sme pobalili, nabili si mobily (Ak som ešte nespomínal, ja som si svoj zabudol doma na Slovensku 😀 ) a foťák. Keď sa nad tým zamyslím, neboli sme tam ani 12 hodín a platili sme za celý deň. Mali sme si pýtať nejakú akciu s tým, že len prespíme. Popri pláži sa už nedalo pokračovať ďalej, nasledovali len útesy. Tak sme sa teda vybrali do Palsu, čo je mesto asi 4 kilometre od pláže(Pals Beach). Cestou sme ešte skúšali stopovať na LLoret de Mar, no ako sme neskôr zistili, stopovali sme na zlej ceste. Toto sa nám stalo viac krát. Proste newbies. Keď už sme mali taký dobrý spánok, povedali sme si, že sa aj najeme poriadne aspoň raz za pár dní. Po pár kilometroch chôdze po ceste, sa zjavil pri ceste motorest. Tak sme tam rýchlo vliezli, pozreli cenník. Najlacnejšia tam bola pizza, stála 7.50. Zobrali sme si teda dve a s vidinou teplého jedla sme spokojne čakali. O pol hodinu sa nám na stole zjavili 2 taniere, ktoré obsahovali okrúhle posúchy pizze. Pizza bola chutná, ale mali by to nazvať skôr pizza predjedlo alebo zákusok. Skrátka bolo to tenké a malé. Tak sme im tam nechali 15 e a potom si ešte pár dni robili srandu, ako sme sa najedli. Tak najedený sme pokračovali v ceste ešte asi 4 kilometre smerom na Parafrugell. Už sa začínalo stmievať a tak sme začali rozmýšľať, kde sa tento raz uvelebíme na dobrú noc. Ešte sme nespali mimo pláže a ani sa nám moc nechcelo. Vo vnútrozemí bolo strašne sucho, nikde voda, kopa suchého pichľavého ihličia a v podstate žiadne verejné miesto, kde by sme neboli na očiach. Tak chalanov ešte napadlo, že skúsime stop. Braňo sa toho veľmi energicky ujal a s pekným úsmevom začal stopovať na Palamos (Boli sme na obchvate, kde sa dali odbočiť buď do Palamosu alebo Parafrugell). Po pár pózach na neho začali trúbiť vodičky a ukazovali “thumbs up”. Pózoval skôr pre foťák, no talent sa nezaprie a tak fotka číslo 160 bola úspešný stop. Stopli sme 2 Kataláncov na ceste z roboty v staršom aute. Bolo to celkom zaujímavé, hlavne keď my sme nevedeli po španielsky a oni po anglicky. Ale tak pár vecí sme sa dozvedeli, ako:”Slovensk0 ženy v španielskych bordeloch sú super ‘bella’ a dole nemajú žiadne ‘pelo’.” V Palamose sme spravili pár fotiek šťastný na pláži a vybrali sa hľadať camp. Prešli sme asi 5 všetko plné. Vyhrala preto zase pláž. Pár kilometrov mimo Palamosu sme narazili na súkromnú pláž nejakého campu, kde bola disco a naéčkovaný Holanďania. Teda, ako mi bolo neskôr povedané, asi neboli naéčkovaný, to len mne to tak prišlo a volal som ich tak. No keď za mnou večer niekto prišiel, tak ledva stál a rozprával. Nevyzeralo to ako z alkoholického opojenia. Braňo s Tiborom sa vybrali na disko a ja som pri taškách ležal a dúfal, že nezačne pršať. Lebo kvapkalo a dosť som sa bál zas raz zmoknúť. Keď sa vrátili, zasmiali sa, či mi šibe a potom už noc prebehla v pohode. Nepršalo.
12.8.2010: Hneď ráno sme opustili pláž a vybrali sa do campu, s plánom čakať tam až kým niekto neodíde a neuvoľní nám miesto. O pár minút sme teda mali camping. Pomerne dobrý, v areáli bol bazén (síce ta voda brutálne smrdela po nejakých umelinách a tak sme sa tam v podstate kúpali len raz, aj to kvôli skákaniu.) Boli tam pekné sprchy, záchody aj umývadlá na pranie. Pri nabíjani mobilov tam chodila upratovačka tak často, že už so mnou začala viesť aj diskusiu v španielčine a teda som na ňu po Slovensky. Camp nás vyšiel na 21 eur na doch ľudí. Typicky bolo okolo pár stromov, ktoré vyhradzovali miesto, kde postaviť stan a dodávali potrebný tieň. Celý deň sme potom strávili na pláži, užili more ako sa patrí. (teda, keby tam ešte boli rovesníci a nie samí dôchodcovia)
13.8.2010:Ráno sme sa vybrali zase ďalej do Lloret de Mar. Toto mesto malo byť symbolom party života, kde sa malo stále oslavovať a žiť. Už keď sme prvú noc mokli pod chilingitou a Katalánec nám hovoril presne to, čo sme chceli počuť. Skrátka, je to život pre mladých, ktorý ma on už za sebou. Začali sme stopovať na Lloret de Mar, no ako sme neskôr zistili, zase mimo správnej cesty :). Tak sme zmenili tabuľku na Platja d’Aro. Stopli sme Maročanku (sa musela riadne báť, 3ch chlapcov brať sama v aute, všimol som si ako si hneď kabelku zobrala k sebe a stískala ). Potom sa nám nejako nedarilo nič stopnúť, asi sme zase stáli mimo. Tak sme sa zhodli, že so stopovaním to pre dnešok ukončíme a zobrali sme autobus. Myslím, že to bol zase Sarfa bus, ktorý klímu vypekal viac ako nám mrazí mraznička. Ale fakt! Sme sa naobliekali a aj tak sme mrzli. Večer sme teda došli do Lloret de Mar, na pláži sme si chvíľu oddýchli. Na mňa Lloret pôsobil ako Holywood. Kopa bláznov naobliekaných ako príšer, šľapiek a pracháčov, čo prišli prechľastať či predrogovať peniaze od otecka. Bolo mi to maximálne nesympatické mesto. Išli sme nájsť cestu do Blanes. Bolo to len pár kilometrov vzdialené, no cesta tam nebola. Len obchádzkou cez vnútrozemie. Síce sme na Blanes pekne videli, nedalo sa tam dostať. Večer sme teda zobrali ďalší autobus a dostali sa do Blanes (1.4 eur).
Tam mal prísť Lukáš Brveník, náš kámarát a spoluobčan našej malebnej dedinky. To bola tiež sranda, Tibor šiel náhodou k nemu objednávať letenku, nech mu ju zaplatí kreditkou. Keď sa dozvedel, že ideme do Girony, musel si myslieť, že si robí srandu.
Tak Lukáš, Barborka a ich mami prišli asi o 12. Mysleli sme si, že si u nich zložíme veci a budeme spať na pláži. Avšak Braňo sa cítil chorý, tak sme si zobrali na jednu noc susedný kemp – Rock Camp.
14.8.2010: Ráno sme išli navštíviť susedov do campu a rovno sme si u nich odložili veci, ktoré nemusíme vláčiť. Keďže sme boli prvý deň v Blanes, za prioritu cez biely deň sme si dali prejsť mesto, nájsť lacné supermarkety a niečo zaujímavé. V podstate sme celý deň asi chodili a potom vylihovali na pláži. Večer, keď už boli zavreté obchody, sme sedeli na promenáde a pozerali sa do mora. Asi sme to zase podcenili a nemali dosť jedla, vedľa nás si dievčence jedli palacinky, ktoré isto nestáli menej ako 5 eur. Polku z toho vyhodili a kopec čokolády nechali vykvapkať na zem. Musel to byť pre nás hladných až taký silný zážitok, že som si ho poznamenal do diára. Večer nám vybavili Slováci v campe lístky do “The biggest disco in the city = SALA VEGA”. Keďže ako cestovná kancelária mali nejaké zmluvy, lístok nás stál 12 eur, k tomu sme mali každý večer “welcome drink” zdarma. Cena jedného vstupu bola 10 eur, tak sme to brali ako výhru dňa. Aj keby sa nám tam nepáčilo, máme kde ísť, ak bude pršať. Hudba, ako asi v každom dnešnom klube, obsahovala jednu vetu z momentálneho hitu a potom remixované “TUC TUC” asi 20 minút na jednu pesníčku. O 4tej sme ten bar opustili a išli spať na pláž.
15.8.2010: Ako budíček nás zase nesklamal traktor, ale už sme si celkom zvykli a spali sme pri lehátkach, takže nás nemal ako pomlieť. Čoskoro sme šli pozrieť do campu, zobrať si nejaké veci a umyť zuby. Lukáš Brveník mal žalúdočné potiaže a tak sme mu zjedli polievku. Večer nahnevaný z toho počúvania tej odrody zvukov, ktoré urážajú slovo hudba a tých “Pi*kov” (mrzí ma nadávka, ale nezaslúžia si iné pomenovanie. Síce mi boli pomerne hlbokou studňou smiechu, už to prestalo byť vtipné), brnenia v hlave sme sa rozhodli, že sa už takto trápiť nejdeme a zoberieme si camp. Zobrali sme na 4 noci, stál nás 81 eur na 2 osoby, čo bola nevýdaná cena.
16.8.2010: Tento deň bol niečím výnimočný. Lepšie povedané, neviem ako je to možné, ale toto je jediných 24 hodín, z ktorých nemáme jedinú fotku a nemám v tom ani záznam v diári. Mám len poznačené, že sme šli do supermakretu, dosť toho nakúpili, šli na pláž a v noci na drink zdarma. Asi nám bolo konečne tak dobre, že nikoho ani nenapadlo niečo fotiť či robiť a zažili sme aspoň jeden deň typickej dovolenky. 🙂
17.8.2010: Zobudili sme sa neskoro, to je nevýhoda spania v stane, hoteli, moteli či dome. Spíte pridlho. Na pláži sme vždy vstávali zarovno so slnkom, aj keď sme zaľahli o 4 ráno alebo ak aj niekto prebdel väčšinu noci a strážil. Naša dovolenka stále pokračuje, mali sme stan v campe a tak žiadne väčšie starosti s jedlom, spaním či únavou. Stretli sme dve Slovenky a Slováka a šli s nimi niekde cez kilometer pozrieť priemyselnú zónu. Nakúpili zo širokého výberu. Večer sme išli zase len na otočku do Super truper disko, Tibor a Braňo zrazili nejakých feťákov v dverách a hneď im tie welcome drinky aj predali.
18.8.2010: Tento deň, alebo predošlý sme si kúpili pálky. Už pomaly, ale isto sme si začali uvedomovať, že sme na jednom mieste pridlho a nechceme aby takto nás výlet vypadal. No tak sme sa rozhodli, že hneď ako odídu Slováci z Blanes, pohneme sa ďalej a skúsime si to ešte trochu okoreniť. Na pár dni sme sa teda ešte ukájali slnkom a plážou, síce nie pri východe slnka, no aspoň nás ako tak opálilo. Pravdepodobne Čínske pálky sa nám po hodine pokazili, na čo moji dvaja spoluzážitkári zareagovali, že to treba vymeniť. Stáli predsa 3,5 eura. Tak sme dostali nové pálky, síce asi z toho moc úžitku nebolo, druhý deň už boli zase nepoužiteľné.Večer zase super disko, chalani predali welcome drinky (za ktore sa dalo kupit 3decove pivo, kiwi alebo ešte jedna blbosť), predali 4 za cenu okolo 8mich eur. Keď tak nad tým uvažujem, stále píšem, že sme tam chodili len na otočku. Raz sa stalo, že sme si tam aj zatancovali, no to už sme boli asi dosť zúfali.
19.8.2010: K dovolenke neodbitne patrí kúpanie, opaľovanie a tak sme si spravili taký jeden deň aj my. Navštívili sme lokálny aquapark Water World. Stál asi 20 eur na osobu, ak si dobre spomínam a myslím, že to stálo za to. Sú proste veci, ktoré musíte navštíviť, ak ste v inej krajine. My sme boli týždeň v Blanes, museli sme navštíviť ich známy aquapark. Hneď ráno nás zobral autobus, cesta do Water Worldu bola zdarma, kilometer, dva do Lloret de Mar. Vstupenka platila na celý deň, a aj keď sme si mysleli, že tam nebudeme celý deň, ušlo to ako voda najrýchlejším tobogánom. Trochu bola škoda, že sme neboli 4ja, lebo loďky boli robené pre 2, na jednom pre 4. Mám odtiaľ viac zážitkov, ako tobogány, čo nás “pomleli”, alebo ako som sa s Braňom zasekol na jednom kopci. Zo zadu nás tlačil taký pás alebo striekajúca voda a zpredu nás tlačila gravitácie dole. Asi sme mali ideálnu váhu na to, aby sme zastali 2 metre pred vrcholom tobogánu a stáli sme tak asi 10 sekúnd. Až potom ma napadlo zakričať:”ťaháááááj”. Chytili sme sa bočnej ochrannej siete a vytiahli sa na vrchol, s rehotom sme potom došli až dole. Z aquaparku sme sa vrátili o pol 8mej, asi 3 krát sme ešte volali do campu, či stihneme prísť na polievku. Keď sme prišli taký zmorený po celom dni, čakal nás stole plný hrniec polievky. Hneď nám povedali, že zvyšnú máme vrátiť (nám bolo jasné, že by to vyhodili a aj keď toho bolo veľa, zjedli sme to). Vyšlo nám to na tri porcie každému a jediné, čo sme museli následne spraviť, bolo umyť si po sebe. Tete kuchárke sme boli zaniesť spišskú slivku ako prejavenú vďaku za vykrmovanie (fakt sme nemali chuť to piť, iba by sme to museli nosiť). Toto bol večer deň pred odchodom našich susedov, tak sme k nim zobrali pivo a šli posedieť. Fajne, aj ta sangria.
20.8.2010: Ráno sme šli zase pobehať po meste, obchodoch. Avšak Tibor, ako správny podnikateľ, si uvedomil, že v supermarkete Caprabo majú lacné potraviny a hlavne veľmi dobré kornetá. 4-kusové balenie stálo 1 euro, čo je 25 centov za jedno. To korneto bolo chutné a podobné predávali v stánkoch na pláži za 3-4 eurá. Tak sme sa dohodli, že to skúsime predať na pláži, jedno korneto za euro. Ponúkanie ostalo na Tibora. Nik sa však na to nechytil a tak sme to na pláži zjedli. Okolo obeda odchádzala slovenská výprava späť na rodnú zem, škoda, že z toho fotky nemám. Akurát nám skončili kúpené 4 noci a tak sme sa rozhodli, že jeden pasažier načierno spať v campe už nie je Cool! Tak sme tam ostali zdarma všetci o noc naviac. Veď keby niečo, camp teta si omylom zapísala Tibora ako obyvateľa Slovinska, takže ho tam teraz možno hľadajú. No čo, keď im už sluch dobre neslúži.
21.8.2010: Dohodli sme sa, že keďže spíme načierno, bude dobré ak odídeme hneď zavčasu ráno. O siedmej sme sa začali baliť a o 9 teda opúšťame camp a hneď sme sa vybrali na cestu po pláži na juh. Pomaly obchádzame Malgrat de Mar, Santa Sussana, kde niekde po ceste sme narazili na plytký úsek v strede mora, kde sa tvorili pomerne vysoké vlny. Tam sme sa hodinku schlaďovali a nechali sa šľuhať vlnami, ako v aquaparkoch. Čoskoro sme sa zastavili v Pineda de Mar. Tam bolo viac campov, tak sme to obehali a zistili najlepšie ceny. Bolo tam celkom príjemne, avšak veterno. Nebolo ešte veľa hodín a preto sme radšej vyrazili ďalej, ako by sme mali mať zase ubytovanie a len sa váľať po pláži. Pokračovali sme popri mestečku Callela. Niekedy boli pekné chodníky popri pláži, v prípade, že šlo o turistickú oblasť. Inokedy sme chodili popod tunely a popri železnici chodníkmi, po ktorých chodili len domáci a dosť sa podobali naším horským chodníčkom. Unavení sa dostávame do St Pol de Mar, pár ďalších campov, ale všetko plné. Tak nás už nevládne nohy vedú ešte do vedľajšieho mesta Arenys de Mar (kráčali sme v kuse 9-17:30, až na občasné kúpanie. Na španielskom hici to bolo zaujímavé, 30 kilometrov za deň), kde boli konečne supermarkety a McDonald. O 21:00 sme si nakúpili jedlo a pred McDonaldom na trávičke sme ho pod stromom zjedli. Ako zarytí odporcovia McDonaldu sme tam šli akurát na záchod a umyť si ruky pred a po jedle. Španieli sa tam vyvážali na bavorákoch a mercedesoch. Na nás sa ohromne zabávali a nám to bolo jedno, už sme si na to zvykli, až nás to tešilo, že robíme niečo nezvyčajne, niečo tak vzdialené od ich života, ktorý už asi životom ani moc nie je. Prišla za nami žena, či nemáme náhodou papier na cigarety. Sme všetci nefajčiari, no tibor pohotovo zareagoval a podal jej toaleták. 😀 Našťastie pláž bola len pár sto metrov. Tak sme sa tam vybrali a strávili ďalšiu noc na pláži. Mal som rád tieto noci. Vždy sme si dali pivo (aj keď španielske boli hnusné, skúsili sme asi 10-15 druhov a žiadne sa ani nepriblížilo slovenským), pozerali na hviezdy, riadne sme sa zaryli do piesku, počúvali zvuky mora a rozprávali sa. Väčšinou s Braňom, Tibor bol zvyknutý skoro spávať. Tento večer bolo na pláži plno rybárov, pár metrov od nás na obe strany, tak sme sa ani nebáli zaspať.
22.8.2010: Ráno sme sa zobudili bez rybárov. Nás opustili a ani sa nerozlúčili. Bohužiaľ bol pri nás zranený drop (rozumej čajka, čo kráča). Celý čas, keď sme spali na pláži sme ich považovali za svojich strážcov a teraz nás možno fakt niekto napadol a ten drop to odniesol. 🙁 Tradične sme vôbec netušili aký je deň. Všeobecne to nevadilo, no raz za sedem dni to vadilo. Bola nedeľa a španieli sú takí lenivci, že nie je žiadny obchod otvorený. Našťastie bola toto posledná nedeľa, ktorá nás takto prekabátila. Išli sme teda ďalej, na stanici nám nepomohli, lebo anglicky nevedia. Pešo sme sa vybrali do mesta Mataró, kde bol posledný kemp a potom 30 kilometrov bez kempov až k Barcelone. Do Barcelony sme nechceli ísť, všetko by tam bolo drahé a potom bohvie kde by sme spali, tam by to bolo nebezpečné. Braňa napadla zaujímavá myšlienka, zrekapitulovať si celú tu cestu a vrátiť sa na miesto, kde sa nám páčilo. Chceli sme však ísť ešte do Barcelóny aspoň na deň. Tak sme sa teda vrátili do Pinedy de Mar. Tam sa nám to páčilo a nebolo to až tak ďaleko. Cestovali sme vlakom a dali si doner kebap za 3,50. Camp nás vyšiel na 68 eur, zase za dvoch na 4 noci. Ja a Tibor sme večer ešte nemali dosť, zobrali sme si teda ešte v hoteli bagetu s párkom. Teda aspoň na obrázku to tak vyzeralo, veľká bageta, párok a kopec kečupu či horčice. Dostali sme obhorený rožok a zhorený párok, kečupu ako keby to z malej lyžičky delili na 5 tanierov(cena 2,90). Večer ešte Braňo videl veľk0 pivo v bare za 1,40, tak na to musíme ísť, ochutnať čapované, zhodli sme sa. Nakoniec z toho vyšlo 3 decové pivko estrella (to pivo sme pili v plechovke, celkom dobre na ich pomeri). Čapované bolo ešte oveľa lepšie, ale sklamaný sme teda boli. Nad hlavami sme mali strapce hrozna, tak sme sa zhodli, že to majú asi v cene. Zobrali sme tri strapce a odišli do campu.
23.8.2010: Pondelok sme boli zase ubytovaný, mali jedlo a tak sme sa len vyvaľovali po pláži a užívali si oddych. Na pláži sme stretli traktor, ktorý nás asi budil. Konečne tá beštia zoči voči. Väčšinou sme v noci videli len svetla a niekde sa odvalili za pevný bod, alebo ak sme spali pod prístreškom na pláži len prevalili bok. Večer sme šli na pláž a dosť dlho sa zabávali a vysedávali. Pláž v Pinede nie je moc dobrá na kúpanie, má veľké vlny a strašne veterno, čo vám šľuhá aj piesok do očí.
24.8.2010: V utorok sme sa zobudili stiesnený viac ako zvyčajne. Naša jediná strecha v nehostinnej slnkom prepečenej krajine bola nejaká zdeformovaná. Na stane sa nám zlomila jedna z dvoch tyčiek. Našťastie Tibor mal s týmto skúsenosti z Pohoda festivalu a rýchlo sme to opravili. Chceli sme ísť skúsiť bazén v campe, ktorý máme v cene. Plávať sa tam nedalo, lebo voda bola plná chlóru a bohvie ešte akých chemikálií. Tak sme si len zaskákali a išli na pláž. Ako som už spomínal, pláž bola na tom podobne pre veľké vlny a vietor. Stravovanie sme brali ako najväčší problém, keďže v reštaurácií sa jesť nedalo, respektíve bolo predražené. Variť sme si taktiež nemohli, pretože zakladať oheň bolo prísne zakázané(požiare), ale rozmýšlali sme nad varičom, ktorý nebol zase tak drahý. Časom sme však zistili, ktoré supermarkety sú lacné a majú pomerne široký sortiment(Caprabo, Dia, Mercadona). Ak si dobre spomínam, kupovali sme hlavne konzervy, jogurty, chleby s maslom, medom, lekváre, hromadu ovocia a zeleniny. Časom sme mali celkom pestrú stravu. Večer sme šli zase na pivo na pláž, to prostredie bolo proste unikátne.
25.8.2010 (Barcelona): Hovorí sa, alebo aj ak sa nehovorí, ak si v blízkosti zaujímavého mesta či atrakcie, mal by si ju navštíviť (to už som spomínal pri aquaparku, len som to písal na viac krát a zabudol som na to). My sme v Španielsku boli mesiac a tak sme museli navštíviť Barcelónu. Síce Braňo tam už bol, šiel tam s nami a aspoň niečo, čo si z historických či zaujímavých údajoch pamätal, zdelil nám to. Vlak nám išiel o 9:00 a lístok stál 3,60 eur na jedného. Hneď ako sme vyšli z metra, čo bola zároveň aj vlaková stanica, trafili sme “Parade”. Teda tú slávnu ulicu, kde je kopu strašidiel a osobností, ktorí vám niečo zahrajú, ak im hodíte mince (Ronaldinho na fotke). Na konci tejto slávnej ulici bolo hneď more a socha Kolumba ukazujúceho prstom na Ameriku. Prst mal byť nadrozmerne veľký oproti telu, no to som nepostrehol. Keďže sme nemali sprievodcu, chodili sme si ako sme chceli. Mne to vyhovovalo, isť sa pozrieť tam, kam ma nohy ťahajú a nevidieť len to, čo sa ukazuje každému jednému turistovi. Náhodou sme našli Olympísky štadión, kde mala otlačenú tenisku Martina Navrátilová. Z toho kopčeka sme zbadali La Sagrada Família a smerovali k nej. Išli sme kolmo, tak sme prešli aj cez arabské štvrte, kde som si pripadal ako v Turecku. Úzke uličky, kopa smeti a bordelu po zemi či sieťkach, ktorých jediná funkcia bola zachytávať tie odpady a holičstvá na každom kroku, kde sa strihali fúzatí chlapy. Prešli sme toho veľa, večer sme teda trafili na podchod do metra a 20:00 už boli v Pinede. Po dlhej dobe sme išli na internet na hodinu, našťastie mi tam internet nechýbal a cítil som sa lepšie. Večer zase pivo, no XIBECA to stále nebola. 😀
26.8.2010: Bol to zase jeden z tých dní, keď sme strávili väčšinu dňa na pláži. Rozmýšľali, ako sa dostaneme späť do Palamosu. Teda sme sa pomaly už začínali približovať Girone a tak sa aj pripravovať na let. Vlak do Blanes bola tutovka, nebolo to drahé a iným spôsobom sa tam výhodne dostať nedalo. Z Blanes sme chceli ísť buď stopom alebo autobusom.
27.8.2010: Piatok sme sa teda ráno vybrali preč z Pinedy (ešte skoro ráno, kým bola prázdna vrátnica). Vlakom sme šli do Blanes za 1,6 a z Blanes do Lloretu za 1,40 eur. Bus do Palamosu chodil s Lloretu len ráno a večer, keďže sme ranný zmeškali, na pláži sme prečkali do večera. Keď nemáme camp, je to celkom problematické, pohybovať sa s toľkými ruksakmi po meste. Tak sme chodili na striedačku po meste či obchodoch. Ale na pláži sa dobre ležalo a aspoň pár mladých bolo okolo. Z Lloretu sme vyrazili o 19:00, teda aspoň bol taký plán, ale bus meškal. Klímu púšťal zase naplno. Síce nám bola zima, tá cesta bola krásna. Prechádzali sme cez vnútrozemie, kde boli len lesy a sem tam súkromné domky, kľukaté cestičky s malými kopčekmi. Cesta viedla aj ponad útesy a teda sme mali aj krásne výhľady na more. 21:00 sme dorazili do Palamosu, užívame si “ružový mesiac nad podobne sfarbeným mestom a zvuk mora. Asi sa ho nikdy nenabažím. Teším sa na poslednú noc na pláži.” Časom som si na to zvykol, aj keď nám bolo povedané, že je to strašne nebezpečné. To spanie bolo určite lepšie ako v tých campoch, kde bola zem tvrdšia ako betón.
28.8.2010: Každé ráno, čo spíme na pláži sa prebúdzame so slnkom a nevieme si to vynachváliť. Vraciame sa do Campu Costa Brava, kde sú teraz už ceny polovičné, lebo skončila sezóna. Keďže je prázdny camp, musíme si kúpiť camp pre troch a posledná noc grátis sa už nekoná, ale aspoň si zase zopakujeme noc na pláži pred odletom. Pláž v Palamose (respektíve v mestečku Sant Antoni De Calonge, čo je spojené s Palamosom) je celkom pekná, sú tam aj nanosené skály uprostred mora, kde sa príjemne sedí. 28 je sobota, tak my sa teraz posledný krát už nenecháme okabátiť lenivými španielmi a ich zavretými supermarketmi. Nakúpili sme si aj na nedeľu! Pláž bola tento krát po Pinede bez vĺn, bolo vidno na spodok aj v pár metrovej hĺbke. Teda neboli vlny až na jednu, sedeli sme blízko pri pláži a z ničoho nič sme boli zaliaty po pás, ešte že ten hic takmer okamžite osušil aj nás aj osušky. Na tých kameňoch uprostred mora sme mali vo zvyku chodiť na pivo, spomínať a tešiť sa na to slovenské.
29.8.2010: Súkromná pláž. To bol náš ďalší cieľ, nájsť nejakú opustenú pláž a panenské prostredie. So slnkom sme sa vybrali okolo St. Antone a Palamosu násť presne také miesto. Keď sme ešte zo Slovenska odchádzali, chceli sme si opáliť celé telo a plávať v mori nahý (teda aspoň ja so chcel, chalani hádam nebudú namietať). S tou druhou časťou nebol problém, len ta prvá sa nám nesplnila. Asi preto, že po tom nikto zas tak extra netúžil a nenašli sme pláž, aj keď sme behali popri mori od 9 do 14. Našli sme však skalnaté útesy a schody, čo nikde nevedú. Večer pivo, myslím, že zhruba okolo tohto dátumu sme našli Xibecu, pivo čo nám pomerne chutilo. Na tých skalách uprostred mora aj lepšie chutilo.
30.8.2010: Keďže sa už blíži mesiac September, v tento deň bola druhá noc, čo sme sa zobudili do zimy. Okrem toho sme vždy zažívali teploty, ktoré sú na Slovensku len výnimočne a v noci sme nikdy nemali problém chodiť polonahý po vonku. Teraz však august končí, a ako píšem, toto bolo druhé ráno, keď sme sa v stane vylihovali kvôli zime, väčšinou dvaja a jeden sa striedal. Ja som na spacáku objavil už tri dieri, alebo skôr prasknuté švíky. A to mám kopec fotiek, ako som to sem tam zašíval (samozrejme sa spravili ďalšie, nie že by som to zle zašil). Keď sme už tak nostalgicky chodili na pláž, uvedomovali sme si, že čoskoro to končí a snažili sa si to vychutnať čo najviac. Ja som si tu splnil dávnu túžbu, vždy som chcel byť zahrabaný do piesku a zistiť, či sa fakt zasypaný ani nepohnem. Vždy som preceňoval svoje schopnosti a predstavoval si, že z pod snehu či piesku by som sa vždy vyhrabal. Odlomil som teda kúsok z palmy a vyhrabal si jamu. V poslednej fáze mi pomohli Tibor a Braňo, keďže ma niekto zahrabať musel, ináč by sa mi to tak nepáčilo 🙂 . Okamžite po zahrabaní sa mi začalo zle dýchať, piesok mi tlačil na hruď. Pociťoval som pri každom nádychu, ako keby dvíham bruchom na sebe ďalšiu osobu. Nakoniec som sa vyhrabal len vďaka tomu, že som bol lenivý a nevykopal jamu až takú veľkú, čo by som mal nohy zarovno zadku. Mal som ich skrčené a tak som to mal o čosi ľahšie. Aj tak to bol pekný zaberák. Večer sme si kúpili pivo, Xibecu, ktorá bola chutná a litrove fľaše tiež pôsobili lepšie ako tie ich 3 decové plechovky pre ženy a deti. Prímorská krajina skrýva aj svoje osobité vlastnosti, v tomto prípade mám na mysli ryby v každom supermarkete. Zaujímave je, že to nemajú nijako oddelené a smrdí to tam na celý priestor. Po pive sme šli natrhať trochu hrozna, chudáci Španieli asi kvôli ich povinnej sieste nestíhali a tak im to tam padalo po zemi. Nakoniec nám toho hrozna bolo toľko, že ešte sa dojedlo až na letisku, let tak tak. Vivat vinica.
31.8.2010: Aj jaaaaaaaaaaj. Zas raz chladné ráno. Už za dva dni odlietame, tak sme poriadne umyli stan (už ho potrebovať nebudeme) a nechali ho vysušiť. Vyrážame do Platja de Aro, odkiaľ chceme ísť na autobus . Nakoniec sme zistili, že toho hrozna máme 4 plné igelitky. Po pár kilometroch sme na Bus station, kde sme si prišli pozrieť autobusy do Girony. Šli sme teda na pláž, teraz už naozaj posledný krát užiť teplý piesok. Je vtipné, ako som to zo začiatku bral ako nebezpečné, strašné a tragické, zatiaľ čo pri konci sa na to tešil a užíval si to, ležanie na pláži pod hviezdami, v rukách pivo a vedľa Braňov mobil hrajúci moje obľúbene pesníčky a ráno sa zobudiť s východom slnka. Našťastie sa nám nič tragické nestalo a nemusel som tento postoj prehodnotiť. Uložili sme sa pod preliezku a tak sme sa nemuseli obávať ani mašinky prehrabujúcej piesok.
1.9.2010: Ráno nás tradične nezklamal východ slnka. Po hodine ležania pod preliezkami a čerpania energie zo slnka sa nám nad hlavami objavili deti, lezúce skrz tie laná. Ešte som si ich ani nevšimol, a už po nich kričal otec po česky. Chvíľu sme sa s rodičmi rozprávali, keďže chodia každý rok presne sem do Španielska, odporučili nám nejaké tie pamiatky, pláže či len oblasti. Pomaly sme sa lúčili s morom a opúštali pláž. Tibora a Braňa napadol brilantný plán, a to dať ten dáždnik niekomu zdarma. Tibor sa teda nadýchol a povedal, že ten dáždnik dá prvej peknej žene. Po ceste na autobusovu stanicu sme mali asi kilometrovú pláž. Tak Tibor chodil a pozeral, potom nám však ťuklo, že sme v Španielsku a skôr by nám ušiel bus, ako kým by ju Tibor našiel. Slnečník ostal teda zapichnutý na pláži a hádam si ho ta kráska aj našla, ak nám ho nezničila konkurencia. V Girone sme boli deň dopredu, jeden den sme ešte chceli prespať na letisku. A aj tak sa Tibor vybral do Estartitu za Monikou pre naše pasy a doklady. Ako sme tak Tibora čakali, tých pár žien čo prešlo okolo trochu Španielsku zlepšilo meno. Síce sme do Girony prišli už na obed, Tibor sa vrátil až o 19:00. Keď sme sa konečne zgrupili, išli sme nakúpiť jedlo na letisko a cestu. Následne sme sa chceli dohodnúť, ktorým busom pôjdeme na letisko, keďže tam bude čas utekať pomalšie. O 21:00 nás vyhodili z autobusovej čakárne, tak sme sa presunuli hneď vedľa na vlakovú. Tá bola asi nonstop otvorená a autobusy chodili na letisko každú hodinu. Táto čakáreň už bola väčšia a tak sa nezaprie španielske prostredie, klimatizáciu bolo cítiť na chrbtoch až moc. O 22:00 sme prišli na letisko, odvážili batoh (14.6 Kg, povolené bolo 15) a keď už sme tam, odvážili sme na pásoch aj seba. Ja som čakal, že riadne schudnem. Moc sme teda zo začiatku nejedli, o nedeliach držali pôst a stres sa na mne prejavoval. Pred odchodom som sa vážil a vážil som 73 kg, tam sa na moje prekvapenie objavilo číslo 73. No čo, asi nemám z čoho schudnúť. Braňo mal pred odchodom 80 kg a po mesiaci v Španielsku 78 kg. Tibora nemám zapísaného, no myslím, že tiež pár kg schudol. Na letisku si zväčša sedačky ako v kine, 4 pri sebe, pričom z väčšiny trčia operadlá a tak sa na nich nedá dobre spať. Často však na nich ľudia krkolomne aj tak spia, čo sme si všimli hneď prvý deň. Nám sa už 11:30 podarilo získať 3 takéto štvor-sedačky bez operadiel. Čo sa mi naopak extrémne nepáčilo, bol ten obraz krajiny ako vyspelej a dokonalej. Pre turistov ukazujú to pekné, no inač funguje ako každá krajina. Narážam na to, že hoci sa na letisku triedil odpad na papier, plast a ostatok,keď smetiar nadvihol kryt a bolo pekne vidno, že je to len jeden kôš. Celkom sranda bola, že podľa tých značiek som to dobre nerozoznal a rozmýšľal pár minút, kam mám hodiť svoj odpad. Potom príde taký upratovač, čo nevie žiadnu inú reč a odkryje ten podvod, pričom ešte aj ak bol v iných nádobách papier roztriedený, hodil to do toho istého vreca ako všetko ostatné. Povedal som si, že musím aspoň napísať pár mailov na organizácie chrániace životné prostredie či nejakú sťažnosť na letisko. Síce som na to pozabudol, keď som sa už dostal v tomto článku až sem, čoskoro tie maily napíšem. Aj keď nebudú mať žiadny účinok, tých pár minút na to obetujem.
Tu končia moje zápisky. Už sme len ležali na tých sedačkách, čoskoro sa hala začala plniť Slovákmi. Nečakane nám ten čas rýchlo ubehol. Nastúpili sme do lietadla, zase medzi prvými. Zas raz Braňo vytvoril rad. Ako sme sa postavili ku bráne, do pár sekúnd mal náš rad cez 15 metrov. Potom už máme len fotky z lietadla, kde na P9021353.JPG vidno také tri malé výbežky do mora. Tam sme presne pili pivo a sedeli po večeroch. Hneď po pristáti sa baterka fotoaparátu vybila. Už sme len chvíľu čakali na kamaráta Miša, ktorý pre nás prišiel na aute a tešili sa domov. Po mesiaci posteľ. 🙂
Nejaké tie data z cesty:
Pôvodne som si chcel spraviť aj mapu našej cesty, s tým, že bude presne vyznačená cesta a google maps mi to vráti kilometre. Bohužiaľ, alebo chvalabohu sme kráčali často pešo, čo by sa cestou muselo obchádzať hlboko do vnútrozemia a tak by to bolo nepresné. Tak si aspoň sem napíšem trasy, koľko a čím sme prešli a ktorý deň. Beriem k úvahu len dni, keď sme sa presúvali z mesta do mesta (vláčili ruksaky), a teda nie dni, keď sme len behali po vedľajších mestách, plážach či supermarketoch, aj keď to by bolo pekné číslo kilometrov.
Záverom teda ďakujem za túto príležitosť a využitý zážitok. Bolo to niečo unikátne, síce som sa tam niekedy správal ako urevané decko, teraz na tom spomínam v dobrom. Mesiac nebol krátky čas v takých podmienkach, no posunulo mi to limity v živote, ktoré sa nedajú slovami ani vyjadriť. Takéto zážitky a situácie by som nikdy doma nezažil. Keď sa nad tým tak zamyslím, asi by som sa cítil trochu nesvoj pri nástupe na vysokú školu v Brne, nové prostredie a život mimo domu. Dlho by som si zvykal, nebyť tohto výletu. Takto sa mi teda ta pomyselná hranica mnohonásobne posunula. Taktiež ináč hľadím na život, začínam pochybovať o svojich prvo-plánoch, držať sa spoločenských noriem. Vyštudovať, pracovať, založiť rodinu a v pokoji zomrieť. Každopádne to bola neoceniteľná skúsenosť, musím len ďakovať svojim spolu-cestovateľom, Tiborovi a Braňovi, že to so mnou vydržali a spravili z nezabudnuteľný výlet.
A good traveler has no fixed plans and is not intent upon arriving - ~Lao Tzu